Maledivské safari 1

| 15.10.2012 | 1 781 x | Komentovať

Exotický rybolov CK Orbis XV.

Miloš zdvíha váhu s kranasom do výšky očí. „Rovných štrnásť kilov”- konštatuje a rybu púšťa z klieští priamo do vody. Vysilený kranas leží naboku a malátne sa prevaľuje. Vlny ho pomaly odnášajú od lode. Vtom zaznie desivý šplachot. Výkrik Ibrahima –„Shark, shark!” – vytvára hrozivú predtuchu. Na vode doznieva vír urobený žralokom. „ Preboha”- hovorí trasúca sa slina medzi Milošovými perami. Pred pár minútami vyliezol z vody. Pod hladinou filmoval zdolávanie chytenej ryby.

„Tak Maledivy, hovoríš!” – opakuje mama. „ A máš na ten výlet niekoho?” – pozoruje ma nedôverčivo. „ Jasnačka, sme šiesti!” – hovorím a ďalej sa venujem baleniu mojich rybárskych prútov. Od môjho priateľa a partnera Zdenka som dostal ponuku na týždenné rybárske safari. Lov rýb medzi atolmi a rífmi korálového súostrovia Maledivy. Táto lákavá ponuka bola obsadená po oslovení prvých potenciálnych záujemcoch.

Let po trase Viedeň- Dubaj- Male nám zabezpečila letecká spoločnosť Emirates.

Exotický rybolov CK Orbis II.

Môžem ju všetkým doporučiť. Výborný servis a luxusné vybavenie lietadla vám spríjemnia a relatívne skrátia viac ako desaťhodinový let. Po odlete zo studenej a usoplenej Viedne nasleduje po šesťhodinovom lete očumovacia prestávka snobského dubajského letiska a odtiaľ pokračujeme a následne po štyroch hodinách pristávame slnkom zaliatom tropickom Male. Všade inde nás na letisku čakal autobus, taxi, alebo priatelia na aute, iba tu stojí pred letiskovou halou veľký čln, ktorý nás zavezie na našu materskú loď.

Exotický rybolov CK Orbis XII.

Prvý pocit na palube bol asi u každého rovnaký, čo najrýchlejšie sa vyzliecť, najlepšie i z kože a piť a piť. Tepelný šok je vyrovnaný za dvadsať minút. Každý sme obsadili jednu kajutu, v ktorej je poschodová posteľ široká ako riadne manželské lôžko. To je milé. V kajute mám dvere, za ktorými je moja vlastná kúpeľňa, WC a hlavne sprcha. To je super. Stuchnutú vôňu podpalubia rozháňam ventilátorom. Plavba sa môže začať.

Ibrahim (aké iné meno tu už môžete čakať) náš trvale opálený kapitán vyráža plnou parou vpred. Nabáda nás, aby sme čím skôr spustili udice na troling, lebo nás čaká niekoľko hodinová cesta do vybratého loviska atolu Lahviyiani. Tento systém trolingu mi tak trochu pripomína systém lovu Big Game Fishing, ktorý som zažil na Floride pri love plachetníkov a dorád, iba s tým rozdielom, že tam sme na jachte dostali do rúk kompletné udice a nástrahy a všetky pohyby za nás robili dvaja mládenci, ktorých sme mali v cene jachty.

Exotický rybolov CK Orbis V.

Teraz sa od nás chcelo prakticky všetko. Skompletizovať udicu s multiplikátorom a naviazať koncový nádväzec z hrubého silonu, alebo oceľového lanka. Zvládli sme to. Vybrať vhodnú nástrahu pre troling a upevniť ju na koniec udice. I to išlo poľahky. Veď nemáme veľmi z čoho vyberať. Pustiť udicu do vody a ťahať za loďou trasúci sa hĺbkový vobler zvláda tiež každý, až nato, že nám chýba presvedčenie, že skutočne to čo robíme, robíme aj správne.

Exotický rybolov CK Orbis III.

Jade (tak som si aspoň zapamätal meno, malého kučeravého plavčíka na prvé počutie), nás po hodine plavby zvoláva k prestretému stolu. Všade okolo kuchyne sa šíri vôňa kari. Pach tohto korenia nás chytil pod krk hneď pri prvom stolovaní a pevne nás zvieral až do poslednej večere. Kari sa stalo neodlučiteľnou súčasťou safari a mám strach, že jeho vôňu budem cítiť i pri prezeraní malebných azúrových zákutí ostrovov na fotkách, či DVD.

Ibrahim nás poobede upozornil, že sa budeme plaviť cez oblasť, kde neočakáva veľa záberov. Preto sa rozliezame po lodi a ja s Milošom sadáme do rozkladacích kresiel na prednej palube a hypnotizujeme obzor splývajúci v diaľke s oblohou. Trieštiace sa vlny o próvu lode nám z času na čas chrstnú spŕšku morskej vody do tváre. Chytáme bronz a čakáme jeden na druhého, kto prvý premôže svoju vrodenú lenivosť a skočí do podpalubia pre opaľovací krém. Slnko nečaká.

Večer máme spálené raťafáky tak, že aj staničný opilci blednú závisťou nad ich sýtočervenou farbou. Odrazu sa Miloš vzpriamuje v kresle a jeho odstávajúce radary nasmeruje po vetre. Zrevané slovo „záber” – už kričí poskakujúc popri zábradlí lode.

Rýchlo ako sa len dá sa dokníšem na zadnú palubu. Trvalo to asi dlhšie, ako prečítanie tohto deja, lebo vzadu už štyria naši kamaráti držia udice a bezmocne sledujú rýchlo sa odvíjajúcu pletenú šnúru z cievok. Zotrvačná rýchlosť spomaľujúcej lode a prudký únik rýb, to všetko sa premieta do napnutej tvrdej trolingovej udice. Je to náš prvý štvorzáber a nikto si netrúfneme odhadnúť, čo to je za ryby a aké sú veľké.

Po dvadsiatich minútach boja sa nám podarilo zazrieť prvé strieborné výboje mihajúce sa pod morskou hladinou. Ryba prudko uniká popri boku lode, aby sa v zlomku sekundy zvrtla a zmizla v temnej hlbine. Stále netušíme meno bojovníka. Po niekoľkých minútach Jade vylovovacím hákom postupne vyťahuje štyri strieborné torpéda. Našim prvým úlovkom je tuniak bonito. Podľa sily odporu a dĺžky zápasu odprisahal by som, že ryby majú aj dvadsať kilogramov. V skutočnosti sú všetky štyri vo veľkosti od troch do štyroch kilogramov. Silu tuniaka si človek uvedomí až pri jeho zdolávaní. Nasleduje krátke fotenie a potom už ryby prepadajú v prospech kuchyne.

Exotický rybolov CK Orbis IX.

Tí, čo poznajú tuniaka iba z konzervy s prívlastkom – v oleji, by boli určite tak milo prekvapení ako ja. Náš prvý úlovok chutil na večeru znamenite i napriek prílohe kari ryže.

Na noc sme sa ukotvili pri neďalekom opustenom ostrove a začína ďalší druh rybolovu, ktorý je nám notoricky známy – na ťažko.

Sto gramové olovo a kus mäsa spúšťame do päťdesiat metrovej hĺbky priamo pod loď. Po chvíli medzi nás prichádza Martin a začína si kompletizovať udicu. Cez očká prevlieka dvanástku silon. „To nemyslíš vážne” – hovorí Ľubo a chichúňa sa pod nos. Vtom momente sa zatriasla špička mojej udice a následne sa štyridsaťkilová šnúra začala zbesilo odvíjať do oceánu. Zásek sedí a my čakáme, čo sa bude diať.

Prvotný ťah cez brzdu navijaka je teraz, ale i pri ďalších záberoch neuveriteľne divoký. To napätie, keď je prekonaný tento šialený odpor a udica zostane nemo stáť v chvejúcom sa oblúku, to je rozhodujúce, či sa vám rybu podarí pomaly vypumpovať na hladinu, alebo vám odhryzne nadväzec, či sa jednoducho vypne. Martin zhodnotil situáciu pred sebou a skončil s prípravou udice. Presedlal na ťažký kaliber a začal pripravovať tristo gramovú udicu, ktorú používal cez deň na poppingovú prívlač.

Poping CK Orbis

Medzi tým som zdolal štvorkilového červeného Snappera, ktorý sa tvarom tela veľmi podobal na naše ostrieže. Nočná rybačka je úžasná. Nikdy netušíme, čo sa nám z vody podarí vytiahnuť. Natešený Miloš ukazuje Ibramihovi jeden zo svojich úlovkov trasúci sa na udici ( inak bola to krásna pestrofarebná ryba). V momente, keď ju chce chytiť rukou, aby jej vytiahol háčik, Ibrahim začne kričať- „ Nechytať, nechytať plutvy sú jedovaté, strašná bolesť!” Z Milošom na seba letmo pozrieme a nič nehovoriac mi ukáže tri prsty. Veru tak.

Toto je už tretia rovnaká ryba, čo sme chytili a zakaždým sme je stískali v rukách. Pripísali sme si ďalšieho bobríka za odvahu ( a či za blbosť?). O chvíľu Ľuboš s Martinom vyťahujú dvoch žralokov. Ten väčší má niečo cez meter a nenormálne sa mece na palube. Nadväzec od šnúry je ihneď prehryznutý. Neviem, či majú naši čierni priatelia väčší strach, alebo viac rozumu ako my, ale k žralokom sa moc nehrnú. Chalani si svoje úlovky chytili za chvost a pod brucho a ja ich rýchlo fotím. Asi fakt bude lepšie ak ich rýchlo pustíme.

žralok

Na záver večera Miloš vyťahuje ďalšieho červeného Snappera, ktorý pri odstraňovaní háčika urobil hanbu. Vyletelo z neho za hrsť špagiet, ktoré sa roztiekli po palube a boli to presne tie, ktoré sme vysypali do vody z nezjedenej večere. Samozrejme boli výrazne dochutené s kari.

Po noci s vysačkou –vo vlastnej šťave- vstávame do nového rybárskeho dňa. V diaľke na vode nadskakujú nástrahy. Loď ich ťahá rýchle za sebou a pri pomerne veľkých vlnách si vôbec neviem predstaviť žiadnu rybu, ktorá by ich dokázala chytiť. Na zadnej palube som zostal pri udiciach sám. Monotónny hluk motora postupne všetkých poslal do ríše snov. Nezaujato pozerám na bubliny píšuce prskajúcu čiaru za loďou. Vtom spozorniem. Neviem, ako má vyzerať útok plachetníka na poskakujúcu gumenú chobotnicu ťahanú tridsať metrov za loďou, ale toto musia vidieť všetci.

„ Poďte sem, poďte rýchlo sem!” – kričím. Vo vlnách je vidieť tieň troch veľkých tmavých tiel. Nad vodou čnie jasne rozoznateľná vejárovitá plutva. Vyzerá to presne tak, ako keď svorka psov naháňa umelého zajaca. V jednom okamihu sa chrbáty rýb strácajú a vtom momente zaznie rapot brzdy multiplikátora. Skutočne vidím útok agresora v priamom prenose.

Jade, náš černošský sprievodca schytil udicu a prudko s ňou zasekol. Na ďalších dvoch prútoch sa roztočila cievka navijaka. Podľa vzoru zasekávame taktiež. Napravo i naľavo vyskočil plachetník. Rozozvučal sa i tretí multiplikátor a udica sa prudko ohýňa. I štvrtá udica hlási záber. Začína hrozný zmätok a chaos nováčikov. „ Dávaj pozor!” „Uhni!” „Kde sa trepeš, tvoj plachetník je tamten, napravo!” Z priateľov sa stávajú sebeckí lovci. Vášeň potláča akúkoľvek hranú slušnosť a zdvorilosť.

Po minúte sa pri výskoku vypína prvá ryba a v zápätí za ňou i ďalší sailfish ( plachetník). Neskutočne rýchly útek tretej ryby sa snaží Miloš pribrzdiť a rukou chytá multiplikátor. Roztočená cievka sa stáva brzdovým bubnom a v momente mu na popálenom prste naviera pľuzgier. Ďalšie pribrzdenie, ale už cez hviezdicovú skrutku brzdy znamená stratu ďalšej ryby. Darmo nám Ibrahim ukazuje drž udicu a nechaj rybu unikať, nech prekonáva vopred nastavený odpor brzdy.

Nie, odrazu máme strach, že sto metrov vytiahnutej šnúry stačí nato, aby sme už rybu dokázali otočiť. Tá má však iné miery. Ide jej o život. Podobne strácame i štvrtého plachetníka, ibaže tento krát sme precenili silu štyridsať kilogramovej šnúry a tá prdla ako nič. Nastáva ticho. Adrenalín upadá a my pozeráme na prázdne háčiky, roztrhané koncové nádväzce a vyrovnaný trojhák. Sila súpera nás nemilo prekvapila. Z letargie nás vytrhá hecujúci pokrik Ibrahima – „ Go friends, go!” Ideme nato. Nadväzujeme oceľové lanká, koncovú šesťdesiatku silon meníme za stovku a nástrahy opäť poskakujú za loďou. Súboj pokračuje.

Pokračovanie čítajte v nasledujúcom článku tu.

Štítok:

Rubrika: Exotika

O autorovi ()

Ak chcete, môžete pridať komentár: