Kapry z Ebra

| 22.1.2013 | 2 180 x | Komentovať

Udica v držiaku nesmelo poskočila a cievka sa rozbzučala. V driemotách, čakajúc na záber, nie som si celkom istý. Snívam? Alebo je to realita? Svetlo z čelovej lampy preletelo po udiciach. Počujem, že aj Ľudo vypliešťa oči a snaží sa identifikovať, ktorá z udíc nám prináša radostnú novinu. Nemýlim sa, je to moja. Zasekávam. Na konci udice boli nastražené veľké halibutie pelety a hrča dážďoviek.

Veril som, že tomuto nemôže odolať žiaden sumec. Desaťminútové preťahovanie na prednej palube hausbótu spôsobom jeden čihí, druhý hota, sa končí. Kužele svetla sa kĺžu po spletanej šnúre a osvetľujú vodu, kde sa už-už má vynoriť fúzatá hlava ryby. Pod hladinou sa presúva majestátny tieň. „Čo je to?” pýta sa Ľudo a nasucho

prehltne slinu. Do tmy sa tíško šinie telo vyše metrového kapra…

CK Orbis Ebro IX.

CK Orbis Ebro XIV.

Už pri preberaní hausbótu som si všimol, že namiesto minuloročného mechanika Marka, mladého muža z Londýna, nás víta počerný chalan z Guatemaly Geronimo. Za Markom sa vždy ťahala vôňa ušúľanej marišky a jeho nadhľad nad životom začal asi prekážať môjmu španielskemu partnerovi, s ktorým mám zmluvu o prenájme hausbótov. Takže Markov plán výsadby konopy indickej v neprístupnom teréne na protiľahlom brehu prístavu nevyšiel.

Je polnoc a my postupne prenášame všetky veci z auta na loď. Tento rok sme pre krach spoločnosti Sky Europe neleteli do Barcelony, ale inou nízkonákladovou spoločnosťou do Girony a odtiaľ na autách z požičovne do prístavu Badia Tucana. Vidno, že od poslednej minuloročnej návštevy v prístave nezaháľali. Bar je zastrešený dokončené je aj nové mólo pre ďalšie hausbóty.

CK Orbis XV.

Naša výprava je vskutku medzinárodná. Poliak Sebastian a Čech David sú majitelia firmy Lovec Rapy, ktorá vyrába a distribuuje voblery do viacerých krajín Európy a už aj do zámoria. Ďalší štyria rybári sú Slováci ako repa. Predstava, čo budeme loviť, je u každého z nás iná. Sebastian s Davidom sa chcú venovať hlavne prívlači, Milan je kaprár, ale je rozhodnutý chytiť aj veľkého sumca. Ferinovi s Ludom je jedno, čo sa uloví, len nech je „vzrúšo”.

Obytnou loďou kotvíme v hornej časti nádrže, asi pätnásť minút plavby motorovým člnom od telesa hrádze za ktorým pokračuje ďalšia priehrada, dlhá vyše sedemdesiat kilometrov, nazývaná Aragónske more.

Loď sme uviazali uprostred zatopeného olivového hája. Všade vôkol nás vytŕčajú pahýle stromov, ktoré, ako predpokladám, sú výborným úkrytom pre všetky dravce. Vybrané miesto by štúrovci označili ako špatnokrásne. Haluze vytvárajú zamínované pole plné prekážok, v ktorých môžeme pri zdolávaní veľmi ľahko odpáliť rybu, ale, na druhej strane, už som na tomto mieste chytil za jediný týždeň rekordný počet sumcov (24) a z nich boli tri kusy dlhšie než dva metre. Zostávame. Nik okrem mňa netuší, aké to tu bude zložité, tak neprotestujú.

Pravidlá lovu sumcov na Ebre sa za posledné dva roky veľmi zmenili v neprospech sumčiarov. Zákaz používania živej ryby ako nástrahy (okrem beličiek) odradil veľmi mnoho ortodoxných lovcov sumca. Preto som s radosťou privítal tvrdenie môjho španielskeho partnera, že do parlamentu išla žiadosť o zrušenie tohto zákazu a na budúci rok by sa mal vrátiť lov sumcov do starých koľají. Toto obmedzenie, samozrejme, platí aj na hornú priehradu (Caspe), kde je navyše zakázané chytanie na systém trhacích bójok. Na túto skutočnosť sme sa viac-menej pripravili a každý z nás si svoj hmotnostný limit batožiny, určený leteckou spoločnosťou, dovážil pribalením veľkých halibutích peliet.

Pomocou sonaru sme si vytypovali najvhodnejšie miesta na ukotvenie bójok a už vyvážame prvé systémy ovešané peletami, vylepšené o napichnuté dážďovky. Každý má vyvezenú jednu udicu na sumca, druhú si nahodil podľa vlastnej ľubovôle. Ľudo, Fero a ja sme sa rozhodli zaobstarať si zubáča na zajtrajší obed. Smelé rozhodnutie, ktoré však máme poistené špagetami a slaninou v chladničke. Darí sa nám. V priebehu dvoch hodín sme chytili šesť zubáčov, tri sme si nechali. Poznáte to. Zubáč za zubáčom a na sumcové udice sme sa vykašľali.

CK Orbis Ebro III

CK Orbis Ebro IV.

CK Orbis Ebro VII.

No nástojčivé zvonenie rolničky ma stavia do pozoru. Zasekávam, podávam udicu Ľudovi a ten s prehľadom zdoláva svojho prvého sumca. Meter desať nie je žiadna víťazná miera, ale je prvý. Nebudem náš rybársky výlet opisovať chronologicky, ale podľa druhu lovených rýb. Takže, keď už sme pri sumcoch, ďalšieho ulovil Sebastian na prívlač a ani ten jeho nepatrí do kategórie titulná strana.

CK Orbis Ebro II.

Raz večer, ako tak kontrolujem udice, prichádza záber vo chvíli, keď dvomi prstami skúšam napätie šnúry. Stane sa to raz za sto rokov. Držím šnúru a v tom momente sa tuho utiahnutá cievka roztočí a prút sa zohne. S problémami vyťahujem udicu z trúrkového držiaka na streche lode a dlaňou sa snažím pribrzdiť cievku navijaka, aby som zabránil rybe dostať sa ku koreňom pred loďou. V tme rýchlo šmatlám popri zábradlí lode a schodík oddeľujúci palubu a lavičku na prove schádzam štýlom nohy do luftu a zadkom prásk na palubu! Po pietnej spomienke na všetkých svätých zisťujem, že sumca som vypol.

V nasledujúcich dňoch sme mali na udici ešte ďalšie štyri sumce. Všetky skončili v prekážkach, alebo, jednoducho – nezdolali sme ich. Určite poznáte pesničku „Výprava velrybářská kolem Grónska nezdařila se, protože nejeli sme na velryby ale na mrože…”

Milan, vidiac našu nemohúcnosť pri chytaní našej cieľovej ryby, sumca, radšej nahodil udice na kapra. Vtedy sa to začalo. Prvý záber mu prišiel po hodine a na palube je už nádherný osemdesiatpäťcentimetrový šupináč. Váhu nemáme, takže toto je jediný exaktný údaj o kaprovi.

Sebastian, ktorý je profesionálny výrobca voblerov, nechytá často kapry, preto jeho večerný deväťdesiatnik putuje do ekosieťky, aby si s ním mohol urobiť fotky za denného svetla. Ani ja nepatrím k dobrým kaprárom a môj najväčší je osemdesiatdeväťcentimetrový Lipták z Mary spred pätnástich rokov. Takže si viete predstaviť moju obrovskú radosť, keď som Sebastianovho závideného kapra prekonal ešte v ten večer a chytil môjho životného deväťdesiatpäťcentimetrového šupináča.

Všetkých presviedčam, že toto sa už nedá prekonať, lebo toľko veľkých kaprov chytiť za taký krátky čas na riadnej divokej priehrade bez masívneho vnadenia, to nám čitatelia nezožerú…

Čerta starého sa nedá! Ešte v ten večer zasekávam na retiazku peliet omotanú okolo obrovského háčika kapra, ktorý prekonáva všetky moje očakávania. Meria stotri centimetrov a nepatrí do kategórie útlocitných. Bohužiaľ, hmotnosť môžeme len odhadnúť, ale určite má minimálne dvadsať kilogramov. Čiže, ako sa spieva v pesničke, neprišli sme na sumce, ale na kapry. Počas tejto kaprománie nezabúdame ani na prívlač.

Každé ráno prechytávame okolie hausbótu a podnikáme i dva výlety na hornú priehradu k mestečku Caspe. Prekvapuje ma, že na hornej priehrade sa nám nedarí uloviť black bassa (Ostračka veľkoústa), ale iba zopár zubáčov, zato v okolí hausbótu v trojici zdolávame za hodinu vyše dvadsať black bassov i nejakého zubáča.

CK Orbis Ebro I.

CK Orbis Ebro X.

CK Orbis Ebro XI.

CK Orbis Ebro VII.

Týždeň rybačky sa blíži ku koncu a chalani už hľadajú spôsob, ako budúci rok vylepšíme technické zázemie rybačky. Treba obetovať rýchlosť a pohodlnosť leteckej dopravy a aspoň dvaja musia pricestovať autom. Takto na Ebro dovalíme všetky veci, ktoré sa nám vinou objemu a hmotnosti do lietadla nezmestili. „Chalani, vy choďte autom, ale ja určite poletím,” hovorím a pridávam príhodu.

V deväťdesiatom šiestom sme sa vracali z prvej sumcovej rybačky na Ebre. Úplne novučičký VW Passat a štyria rybári. Cesta je to dlhá, tak sme sa dohodli, že sa budeme pri šoférovaní striedať a spolujazdec vedľa šoféra nebude driemať, ale bude v strehu. Vidím to ako dnes. Sú tri hodiny nadránom a my sme vošli na novootvorený úsek diaľnice pri českom Rozvadove. „Juri, berie ma na spanie, zastaň!” hovorím ako spolujazdec šoférujúcemu priateľovi. „Drichmi, som v pohode,” odvetí bývalý jazdec rely.

Otáčam sa dozadu hľadajúc pomoc u spiacich priateľov, keď tu zaznie rana ako z dela. Autom trhlo a ja cítim tlak pásu cez hrudník. „Nevidím ani prd!” kričím na Jura a obaja vytriešťame oči do vybuchnutých airbagov. Predstavte si zaviazané oči a prudké brzdenie v stodvadsaťkilometrovej rýchlosti na diaľnici. Strašné. Začalo svietiť interiérové osvetlenie a poletujúci púder z airbagov vytvára pocit dymu z horiaceho auta. Zastali sme na okraji betónového žľabu a auto zahaľuje para unikajúca z rozbitého chladiča.

„Zrazili sme divú sviňu!” mrmle Juro a drží si rozbitú peru po výbuchu airbagu. V diaľke na deliacej čiare leží skutočne veľké tmavé teleso. Ponáhľam sa umiestniť výstražný trojuholník a pri okraji cesty naďabím na ďalšiu zrazenú sviňu.

„Tu je ešte jedna!” kričím. „Aj tu!” nachádza Juro ďalšie zviera. „Tu je ďalšia!” kontrujem. Verte-neverte, zrazili sme štyri diviaky. Ku gratulácii chlapíkom zo správy ciest sa pripojila aj česká policajná motohliadka. Negratuloval nám iba priateľov šéf, od ktorého sme mali služobné auto požičané. Aby už boli počty úplné, oprava auta vyšla na päťstotisíc korún a cesta odťahovkou do Bratislavy nás stála ďalších trinásťtisíc starých dobrých korún.

Je rozhodnuté. O rok idem určite letecky.

Peter Hájik

Peter Hájik je autorom novej knihy – O rybách a rybároch- pozrite si ju bližšie.

Štítok: ,

Rubrika: Exotika

O autorovi ()

Ak chcete, môžete pridať komentár: